Slovensky

Ľudia ako rakovina (hypotéza)

„Ak si predstavíme Zem a jej obyvateľov ako jeden samostatný organizmus, tak my, ľudia, na nej pôsobíme patogénne. Infikujeme planétu bezstarostne ako rakovinové bunky, ničíme jej ostatné špecializované bunky (iné druhy), znečisťujeme vzduch. Z pohľadu Zeme sme tou najhoršou chorobou, ktorej sa potrebuje zbaviť.“ Jerold M. Lowenstein

Ak určité miesto na koži človeka zmení farbu, stvrdne a zdrsnie, mení tvar a veľkosť, svrbí, nehojí sa a krváca, je najvyšší čas navštíviť lekára. Sú to príznaky melanómu – rakoviny kože. Tieto príznaky majú svoj proťajšok v miliónoch ľuďmi tvorených vzoroch na povrchu Zeme: v zmene prirodzených rysov krajiny; vo vyrovnaní riečnych meandrov do priamych kanálov; v šachovnicovom tvare lesných holorubov, v ktorých hnedé stepi nahradili bývalú zeleň lesa; v skosených, zničených pasienkoch; v diaľniciach, parkoviskách a iných zaasfaltovaných plochách; v povrchových baniach a lomoch; v odpade vytekajúcom z kanalizácií a priemyselných podnikov; v erózii vrchnej vrstvy pôdy, ktorá mení farbu riek, jazier a pobrežných vôd – červený kruh okolo Madagaskaru, ktorý je možné vidieť na satelitných fotografiách, sa tak podobá symptómu smrteľného krvácania ostrova.

Ako prvý hypotézu o podobnosti následkov činnosti človeka na Zem a zhubného bujnenia buniek v živých organizmoch vyslovil v roku 1955 Alan Gregg v knihe A Medical Aspect of the Population Problem. Warren M. Hern jej dal ucelenú podobu v roku 1990. Hoci Hern trvá na tom, že ide o skutočnú hypotézu, ktorú je možné podrobiť diskusii a obhajobe, iní ju považujú iba za analógiu, či metaforu. Či už ako hypotéza, alebo metafora, zaslúži si tento koncept pozornosť. Ponúka totiž interpretáciu spôsobu, akým ľudstvo deštrukčne vplýva na planétu Zem.

Rast a invázia

Vlastnosťou rakovinových buniek je ich rýchly, nekontrolovateľný rast. Bunky vytvárajú nádory napadajúce okolité zdravé tkanivo, z ktorého čerpajú výživu a na úkor ktorého rastú. Bezohľadne rastúca ľudská populácia sa sústreďuje do miest, ktoré sa rozširujú do okolitej krajiny, žijú na jej úkor a devastujú ju.

Zoberme si za príklad staré jadro hocijakého väčšieho európskeho mesta s jeho moderným predmestím, a porovnajme toto predmestie, zahrýzajúce sa do okolitej krajiny, s dedinou: Zhubnej bunke chýbajú špeciálne štruktúry, neohraničene sa rozmnožuje, takže nádorové tkanivo prerastá do dosiaľ zdravého susedného tkaniva a ničí ho. Letecký záber moderného predmestia, ktorého budovy boli navrhnuté architektmi bez kultúrneho citu a bez veľkého premýšľania v zhone súperenia, sa beznádejne podobá histologickému obrazu uniformných, štrukturálne chudobných nádorových buniek. Regulačné mechanizmy sú narušené do takej miery, že rast je nekontrolovateľný. Ak aj regulačné mechanizmy sú prítomné, tak v nedostatočnom množstve, a nakoniec sú rastom tkaniva zničené. Fakt, že niektorí ľudia účinne limitujú svoju plodnosť a presadzujú širokú dostupnosť prostriedkov na jej obmedzenie, nemení nič na skutočnosti, že ľudstvo ako celok v súčasnosti nevykazuje žiadne obmedzenia v raste svojho počtu.

Zhubné nádory sa šíria dvoma spôsobmi: extenzívnou inváziou do okolitých tkanív a metastázami – kolonizáciou vzdialených miest. Štruktúra rakovinových buniek im umožňuje ľahko sa oddeliť od tkanín svojho pôvodu, putovať telom a krvou a lymfatickým systémom a napádať tkaniny v iných častiach tela. Metastázy sú paralelou šírenia ľudskej populácie po celom povrchu Zeme. Pomocou ošatenia, obydlí, technológií a dovážaných zásob sú ľudia schopní osídľovať lesy, močariská, púšte, tundru, hory a iné miesta predtým považované za príliš nehostinné. Hoci migrácia a kolonizácia boli v priebehu histórie ľudstva možným riešením problému lokálneho preľudnenia, dnes tomu už tak nie je. Na Zemi už prakticky nejestvuje ekosystém nezničený, nenapadnutý, alebo bezprostredne neohrozený ľudskou činnosťou. Je len otázkou času, kedy ľudia zaberú aj posledné "voľné" miesta.

Strata diferenciácie

Zdravá bunka vykazuje charakteristiky, pomocou ktorých možno identifikovať tkanivo alebo orgán, z ktorého pochádza. Rakovinové bunky majú, naopak, tendenciu tento diferencovaný vzhľad strácať. Čím menej sa bunka podobá na bunku určitého tkaniva, tým menej sa dá identifikovať, a tým vyššou pravdepodobnosťou je časťou a zhubného nádoru. Rovnako ako jednotvárnosť nediferencovaných rakovinových buniek nahrádza špecializované zdravé tkanivá, tak ľuďmi pestované monokultúry zaberajú miesto pôvodnej druhovej rozmanitosti divočiny. Domestikované zvieratá vytláčajú originálnu faunu, ktorej zvyšky možno v mnohých prípadoch nájsť už len v zoologických záhradách, druhovo a vekovo rozmanité pralesy striedajú pásy lesov rovnakých stromov rovnakého veku. Globalizácia ekonomiky nivelizuje celý svet na jeden homogénny trh strojovo vyrábaných, pôvodom nerozlíšiteľných tovarov. Mimomestské územia a mestá sa začínajú podobať ako vajce vajcu. Individualita, pôvodné kultúry, jazyky a svetonázory rýchlo zanikajú.

Záver

Rast rakovinového nádoru pokračuje bez ohľadu na jeho možné následky. Ak choroba zostane neliečená, končí sa smrťou hostiteľa. Rovnakým spôsobom si ľudstvo znižuje svoje dlhodobé vyhliadky na prežitie ničením a degradáciou svojho životného prostredia. Aké tie vyhliadky vlastne teraz sú? Je prognóza pre našu planétu rovnako vážna ako pre pacienta v pokročilom štádiu choroby? Aj tí najpesimistickejší z prognostikov súhlasia, že je v možnostiach ľudstva chorobu zastaviť. Je šanca obnovy prostredia a záchrany mnohých druhov pred vyhubením a je možné žiť v harmónii so zvyškom ekosystému, ale nejde to bez regulovania svojej pôrodnosti a populačného rastu. Na rozdiel od rakovinových buniek, ľudia môžu vedome zmeniť svoje správanie, inovovať a korigovať nastolený kurz. Budúcnosť Zeme, a tým aj ľudí, závisí na tom, či tak urobia.

Použité zdroje:
Kent MacDougall: Humans as Cancer (2002)
Alan Gregg: A Medical Aspect of the Population Problem (1955)
Warren M. Hern: Why Are There So Many of Us? (1990)
Jerold M. Lowenstein: Can We Wipe Out Disease? (1992)
Konrad Lorenz: Die acht Todsünden der zivilisierten Menschheit (1973)

VHEMT (o Hnutí)

Škody pôsobené životnému prostrediu Zeme ľudskou aktivitou sa začali vymykať kontrole a mieria priamo k deštrukcii života na nej. Je ľudstvo vôbec ešte hodnotnou časťou ekosystému planéty, alebo je len príťažou, ktorá len berie a nič nedáva? Myslíte si, že by ľudstvo produkujúce vojny, veľkomestá, nukleárne zariadenia, kolesové rýpadlá, chemické továrne a iné veci, malo zmiznúť z povrchu planéty, alebo aspoň radikálne znížiť svoju početnosť? Potom ste tým pravým adeptom na členstvo v VHEMT.

VHEMT (číta sa "vehement") podporujú ľudia, ktorým leží na srdci život na Zemi. Nezaoberá sa hľadaním a filozofickým rozoberaním toho zlomového bodu, ktorý kedysi zmenil človeka na chamtivého a nemorálneho parazita na vtedy ešte zdravom povrchu tejto planéty. Hnutie skôr ponúka alternatívu k ľahostajnému zneužívaniu Zeme a úplnej deštrukcii ekosystému planéty. Alternatívou k vyhynutiu miliónov druhov rastlín a zvierat je obmedzenie počtov druhu jedného: homo sapiens sapiens. Ak sa všetci ľudia rozhodnú prestať plodiť, biosfére Zeme bude umožnený návrat k predchádzajúcej kráse a všetky živé organizmy budú môcť slobodne žiť, umierať, vyvíjať sa a aj prirodzene vymierať.

VHEMT nie je organizácia – nevedie sa členstvo, nevyberajú sa žiadne príspevky pre úradníkov v kanceláriách. Hnutie nemôže hovoriť ľuďom, čo majú robiť a čo si majú myslieť. Žiadny výbor neurčuje, akú pozíciu by mali zaujať. Dobrovoľný zánik ľudstva je jednoducho koncepcia, ktorú možno pridať k existujúcim systémom viery, nie kódex správania. Členovia slobodne zastávajú rôzne náboženské, politické a filozofické názory, formulácia oficiálnych stanov by ich len zbytočne rozdeľovala. Členovia Hnutia sa vystríhajú dogiem, každý hovorí svojim vlastným hlasom. Oblasti záujmu je však možné rozdeliť do štyroch oblastí:

1.) Pomoc pri rozširovaní osvety o slobodnej voľbe neplodiť a o používaní antikoncepčných prostriedkov ako súčasti podpory reprodukčnej slobody.
2.) Rozhodnutie neplodiť ako uvedomelý krok reprodukčnej zodpovednosti.
3.) Podporovanie čo najnenáročnejšieho životného štýlu, ako kroku k zastaveniu zaberania divočiny ľuďmi a zníženiu ľudského dopadu na globálny ekosystém.
4.) Obnova a rozšírenie ľuďmi už zničených ekosystémov.

Schematicky možno povedať, že ľudia sa k Hnutiu stavajú približne troma spôsobmi. "Členovia VHEMT" sú toho názoru, že všetci by sme sa mali zdržať ďalšieho plodenia. Stanovisko "podporovateľov VHEMT" je, že zámerné splodenie ďalšieho z nás je, s ohľadom na situáciu, nezodpovedný, ale že zamerať by sme sa mali na propagovanie nenásilného zníženia populácie najmä v národoch a krajinách, kde stúpa počet ľudí najrýchlejšie. A potom sú tu potenciálni záujemcovia, ktorí vnímajú preľudňovanie kriticky, ale chcú vedieť o problematike viac. Každý môže prijať to, čo najviac zodpovedá jeho pohľadu na Hnutie.

Hnutie nemá svojho oficiálneho zakladateľa. Les U. Knight nazval menom Hnutia filozofiu – svetový názor, ktorý existuje, odkedy sú ľudia ľuďmi. Je to uvedomenie, ku ktorému ľudia dospeli nezávisle v priebehu histórie v rozličných krajoch, no ktoré sa stratilo uprostred antropocentrizmu spoločnosti.

Mnohí vidia za Hnutím humor a nazdávajú sa, že s dobrovoľným zánikom ľudstva to Hnutie nemôže myslieť vážne. Pravdepodobnosť, že sa všetci dobrovoľne zrieknu plodenia, je minimálna, alebo žiadna. Dobrovoľníci Hnutia sú realisti. Vedia, že nikdy neuvidia deň, kedy na planéte nezostane jediný človek. Ich cieľ je dlhodobý. Každý ďalší podporovateľ, ktorý sa zriekne plodenia, je považovaný za úspech Hnutia. Hnutie sa nezaoberá hľadaním nepriateľov, ktorých by bolo možné obviniť z toho, čo sa na našej planéte deje. Skutočnými nepriateľmi je ľudská chamtivosť, hlúposť a nenásytnosť. Šírením osvety, skromnosti a slobody dosiahneme viac ako zbytočným hľadaním nepriateľov. Pokrok vedúci k zlepšeniu podmienok života na Zemi možno dosiahnuť, ak čelíme zodpovednosťou chamtivosti, vzdelaním nevedomosti a slobodou útlaku. Je to úloha pre nás všetkých. Ďakujeme, že neplodíte.

Hnutie za dobrovoľné vyhynutie ľudstva

Dobrovoľné zrieknutie sa plodenia a tým postupný zánik ľudstva umožní biosfére Zeme zotavenie. Stav preľudnenia a nedostatku zdrojov sa zlepší, keď nás bude menej.